Svet potrebuje lásku.. bez nej by nebol svetom... ľudia potrebujú lásku, aby mohli prežiť.. mladí potrebujú lásku, rýchlo planúcu a možno aj takú, ktorá chytro vyhasne...sú tiež lásky, ktoré sú si určené možno od stvorenia sveta - je im súdené byť spolu...
Prajem takým láskam... aj keď možno ide o môjho cherubína, stačí sa zadívať do jeho šťastných očí a viem, že toto potreboval... Nie je dôležité kto je ten odsúdeniahodný chabučký tvor, ktorý by mu padol k nohám, ale stačí jediný pohľad do tej konečne naplnenej tváre a viem, že prajem.. áno.. človek sa dokáže obetovať aj pre toho druhého.. hlavne, nech tie iskry v tých hlbinách nikdy nevymiznú...
Avšak ľudia zabúdajú. Nevšímajú si... že po tejto zemi kráčajú stvorenia, ktorých duša nikdy nebude opätovaná... sila ich lásky je taká silná a bezhraničná... chce sa dávať, rozdať až do úplného zaniknutia vlastnej existencie, no jej sen sa nikdy nesplní. Prečo Boh nadelil také predurčenie.. vari nemá byť jej zmyslom práve tá túžba darovať sa? Prečo tak mučí týchto ľudských tvorov?? Koľko tej slasti a radosti vyjde navnivoč... slzy sa trbliecú práve v tých očiach, ktoré by sa dokázali dívať na svojho anjela až do konca vekov... Boh zrazu z lásky spraví mučenie...
Prišla som na to, že azda skutočným zmyslom života je láska... tá, ktorá okrem radosti prináša aj utrpenie.. dokáže priniesť veľa bolesti. Len keby po tej bolesti prišiel záblesk toho naplneného požehnania. Sú to bytosti, ktoré by dokázali ľúbiť bez hraníc, no je im súdené nikdy neokúsiť byť milovaný. Byť milovaný práve človekom zoslaným z nebies, ktorý dáva zmysel života a vie ho aj vziať. No vždy tu bude nádej, že toto svetlo neba aspoň raz na maličkú chvíľu zažiari do tváre, pohladí po vlasoch či dá priateľský bozk na líce a venuje silu na ďalší boj. Snáď však postačí aj jemný závan vánku rozpomienky...
Človek ani nemusí byť netvor poznačený nenávisťou toho, čo ľúbosť nikdy nepocítilo. Čo ak ale fantómovou láskou trpí niekto z nás? A čo ak som práve ja tým bláznivým anjelom zaľúbencov?...
